V uplynulých dňoch ( 14. 3. 2013) si slovenská verejnosť pripomenula storočnicu od narodenia jedného z najvýraznejších a najrešpektovanejších slovenských spisovateľov a intelektuálov druhej polovice 20. storočia.
Dominik Tatarka sa narodil v obci Plevník-Drienové 14. marca 1913, po maturite na gymnáziu v Trenčíne študoval slovenčinu a francúzštinu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, krátko pôsobil ako stredoškolský profesor na gymnáziách v Žiline a Martine, zúčastnil sa SNP.
Po skončení vojny sa usadil v Bratislave. Ako prozaik začal publikovať v časopise Svojeť už roku 1935, knižne debutoval zbierkou noviel V úzkosti hľadania (1942). Medzi jeho ďalšie významné knižné diela patria: Panna Zázračnica (1944), Farská republika (1948), Rozhovory bez konca (1959), Démon súhlasu (1963), Prútené kreslá (1963).
Tieto diela vznikali často pod tlakom doby, v prudko sa meniacej politickej situácii, ktorou počas svojho života prechádzal a s ktorou sa musel (a chcel) nielen ako tvorca, ale i občan vyrovnať. Patril do nej rozpad prvej Československej republiky v roku 1939 (čo sa udialo deň po jeho návrate zo študijného pobytu v Paríži), realita vojnového slovenského štátu, ktorý označil za farskú republiku, aktívna účasť v Povstaní, úľava z obnovenia Československa, nadšenie, až nekritické v prvých rokoch budovania novej, sociálne spravodlivej spoločnosti, roky, keď pochopil zhubnosť vynucovaného bezvýhradného súhlasu s režimom a vydal ako prvý slovenský umelec o tom svedectvo vo svojom Démonovi súhlasu.
Nasledovali politicky liberálne, umelecky žičlivé šesťdesiate roky, kedy sa stáva svojimi dielami i kultúrnymi a publicistickými aktivitami poprednou osobnosťou slovenského kultúrneho života a rodí sa jeho projekt Obce božej, slobodného občianskeho i ľudského obcovania napojeného na národnú i všeľudskú pamäť a rešpektujúceho hodnoty humanity, tolerancie a slobody.
Posledné dve desaťročia svojho života bol vyradený z verejného života. Pre nekompromisné odsúdenie okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968 ho komunistický režim prenasledoval, jeho diela nemohli vychádzať v našom prostredí.
Hlboké vedomosti v oblasti umenia, najmä literatúry, ako aj úzky vzťah k českej a francúzskej kultúre, ktoré nadobudol počas štúdia v Prahe a na parížskej Sorbonne, rezonujú takmer v celej jeho tvorbe. Priateľské vzťahy s viacerými osobnosťami českej kultúry pretrvali aj v období, keď museli pôsobiť v disente. Práve v tejto situácii spoločenskej izolovanosti a existenčných ťažkostí vznikali jeho Písačky pre milovanú Lutèciu (v rokoch 1976 – 1978), ktoré v týchto dňoch vychádzajú po prvýkrát na Slovensku v Literárnom informačnom centre. Týmto dielom autor vyjadruje, že písanie mu zostalo ako jediný prejav slobody.
Dominik Tatarka zomrel v Bratislave 10. mája 1989.
Zdroj: internet
