Pred nami je posledná marcová nedeľa a s ňou aj tradičná (pre niekoho obľúbená, pre iného nie)  zmena pásmového (zimného) stredoeurópskeho času na „nový" (letný čas). Aj keď uvažujeme o letnom čase ako o „novom", v skutočnosti to celkom tak nie je. Hoci sa za autora myšlienky letného času považuje americký štátnik a vynálezca Benjamin Franklin, s prvým vážne mieneným nápadom jeho zavedenia prišiel v roku 1907 londýnsky staviteľ William Willett vo svojej eseji „The waste of daylight", čo môžeme preložiť ako „Mrhanie denným svetlom".

V praxi bol letný čas po prvýkrát zavedený počas 1. svetovej vojny. Ako prvé ho v roku 1916  zaviedlo Švédsko, po ňom Nemecko a ďalšie krajiny. Letný čas zaviedlo aj Rakúsko-Uhorsko, ktorého súčasťou sme boli my. Ten sa začínal  30. apríla a končil 1. októbra 1916.Ako ukázal ďalší vývoj, k letnému času sa štáty uchyľovali vždy, keď bola vojna alebo krajine hrozila krízová situácia. Tak tomu bolo počas 2. svetovej vojny, ale aj po nej. V dejinách bývalého Československa sa letný čas po prvýkrát zaviedol v roku 1979 po povestnej zimnej kalamite v januári tohto roka, ktorá doslova zmrazila celú krajinu. Aj keď v nasledujúcich rokoch sa pohroma takýchto rozmerov už nezopakovala, letný čas zostal v platnosti. Ako hlavný argument zavážila úspora elektrickej energie, ktorá je potrebná pri osvetlení pracovísk.